Každé mesto má vo svojej dobe svoje legendy. Byť legendou je výhodné, pretože ak ňou ste, všetko čo robíte je legendárne, nech je to hocijaká sprostosť Ja som napríklad legendárne vyliezol na strechu Péenesky a legendárne stade spadol. Nemenej legendárne som sa postavil a kráčal ďalej.
Každé mesto má vo svojej dobe svoje legendy. Byť legendou je výhodné, pretože ak ňou ste, všetko čo robíte je legendárne, nech je to hocijaká sprostosť Ja som napríklad legendárne vyliezol na strechu Péenesky a legendárne stade spadol. Nemenej legendárne som sa postavil a kráčal ďalej. Rebrá ma na druhý deň boleli jak sviňa. Na ten druhý deň sme mimochodom mali audienciu u nemeckej veľvyslankyne. Tiež legendárna akcia.
Teraz ale nejde o mňa, lebo ja jednak nie som legenda a druhak, ak by som aj bol, stále existujú väčšie. Dokonca aj v takom meste ako Poprad v čase mojich sladkých gymnaziálnych štúdií, keď ešte Gamma nebola nacistickým podnikom, píjavali sme v nej pivo s kameňom vo vnútri a volali ho Einstein. Zweisteina pili len najväčší machri.
Džugboks (šak zme z vihodu, ne?) bol napríklad bezdomovec, ktorému som ako jedinému bol ochotný dávať peniaze. Moje vreckové sa vtedy pohybovalo kdesi okolo troch kíl a ak som si nechal prachy za obedy, naškrabal som päťsto. Mal som teda necelých sedemnásť eur mesačne, alebo niečo vyše päťdesiat centov na deň a dosť často aj pomerne ukrutný hlad, lebo cigarety boli dôležitejšie ako jedlo. Stále som mu nejaké drobné hodil a následne si vypočul Veľa zdravíčka a šťastia Vám prajem, mladý muž, hlavne to zdravíčko nech Vám slúži. Jedna a tá istá pesnička, stade tá prezývka. Nepriznať takémuto človeku status legendy by bolo neférové.
Poprad mal aj svoje nikdy ničím neprekonané Rádio Tatry. Aspoň posmrtne som sa ho snažil spropagovať v minulom článku. Kto pamätá, dosvedčí. V čase, keď leteli Backstreet Boys a Kelly Family, Tatry ich nehrávali a nehanbili sa to prípadným naivným poslucháčom stručne a jasne vysvetliť. V čase, keď ešte nikto nechyroval o Horkýže Slíže a Iné Kafe a teda v tom nepravdepodobnom čase, keď tieto kapely chvíľu aj za niečo stáli, ich tam hrávali denne. A Nohavicu, Marleyho, Doors a Collegium SDS.
Collegium som v poslednom článku trochu propagoval tiež. Ktovie, či ešte existujú. Mali úžasné balady ako Hotel Slavín a nikdy neprerazili. Inak boli asi dobrí. Vravím asi, lebo ak je niečo lokálnou legendou, kvalita je relatívna veličina. Legenda nemusí byť kvalitná, stačí, že je legendárna.
Taký Poopičný Stav napríklad, tiež som ich už spomínal. Hovoriť pri nich o kvalite je ako tvrdiť, že Tatran je pivo. Na druhej strane, Poopičný je kapela. KAPELA, chápete. Každé jedno písmeno z názvu si členovia poctivo odpili. Alkopunk jak má byť.
Na tom Rádiu Tatry sa inak pravidelne každý pondelok večer ozýval hypnotizujúci hlas. Dobrý večer, bratia a sestry, vravel a ja som mu fest veril. Všetko. Hádam sa Paťo Strážay neurazí, ak aj o ňom napíšem, že je legendou. Je to kompliment, nekladiem ho tým na jednu rovinu s bezdomovcom. Paťo mal teda legendárne oldies relácie, ktoré ako na potvoru bežali presne v tom istom čase ako Euroligy a stavali ma tak pred neriešiteľnú dilemu. Mal legendárne oldies diskotéky v legendárne odpornom Céčku a najmä stále má absolútne najlegendárnejšie kníhkupectvo Christiania. To tam som namiesto školy strávil nejedno dopoludnie a áno, teraz to už môžem priznať, aj prečítal pár kníh zadarmo.
Inú, menej intelektuálnu, ale minimálne rovnako dôležitú kategóriu, tvoria legendárne krčmy. Základným atribútom každej legendárnej krčmy bolo, že sa vás nepýtali na vek. Jasné, že v istom bode sme už mali osemnásť, ale len tak hneď to nebolo.
Taký Alfonz, napríklad. Vľúdna, teplá a príjemná krčmička pre vyššie vrstvy stála prakticky hneď oproti našej škole. Keď som rozospatý a nadávajúci štyrikrát týždenne kráčal na nultú, stála zostava ľudí tam už dávala ranné poldeci. Že bolo odhadom štvrť na sedem ráno žiadneho triezvo rozmýšľajúceho Slováka neprekvapí. Nulté boli tiež svojim chorým spôsobom legendárne, ale keďže som vo svojej podstate slušný človek, tie tu opisovať nebudem.
Nikdy som nebol v Pupe na železničnej stanici, lebo mi jednoducho chýbala odvaha (no dobre, možno raz. Alebo trikrát, viac nie.), ale táto konkrétna krčma si absolutórium zaslúži už len zato, že stále existuje. Kto nezažil, nepochopí. TO je legenda. Som presvedčený, že ľudí od bezdomovcov po mladých a úspešných manažérov, krížom cez sociálne aj politické spektrum, spájajú spomienky. Spomienky na neónky, slané tyčinky, smrad a pivo na stojáka. Nie hocijaké, ale Tatran. Tatran je legenda. Veď aj Gašparovič je prezident. Každopadne, kvalita je podstatné meno, ktoré je v jednej vete s Tatranom nepoužiteľné presne tak, ako sú Trabanty nepoužiteľné na štarte efjednotky. V prípade zápchy ho ale odporúča desať z desiatich štamgastov Pupy.
Aj v športe má Poprad svoje legendy. Asi tak dve. Volajú Peťo Gapa a Arne Kroták. Na tomto mieste by som chcel celým svojim kreditom smiešneho pisálka zdôrazniť, že obaja skutočne existujú, najmä preto, že moja drahá je ešte stále akosi na pochybách a to prosím pekne ešte aj potom, ako Arneho videla na fotke s britskou kráľovnou. Britská kráľovná, ako vieme, nie je len tak hocikto.
Ani Arne nie je hocikto, je to náš kapitán, s veľkým dôrazom na náš, lebo Arne patrí nám všetkým a my jemu. Tiež, ale to už len mimochodom, je najlepším strelcom v dejinách slovenskej extraligy a najviac neprávom prehliadaný hráč, čo sa týka repre. Rozumiete, tu nejde len o neho, to je aj útok na nás. My, rozumej všetci traja fanúšikovia popradského hokeja, sme on. Arne stabilne už pomaly dvadsať rokov dáva gól za gólom a stabilne nič. Dobre, síce má meter sedemdesiatpäť a od snahy sa nikdy nepretrhne, ale ten svoj gólik furt dajak šturi. Posledný zápas, ktorý som videl naživo bol proti Košiciam v roku 1997.
Peťo Gapa bol iného razenia. Píšem, že bol, lebo už nehráva. Góly prakticky nedával, ale kompenzoval to vylúčeniami. V tomto sa s ním mohol porovnávať len Lukáš Bambúch, ktorý to na lokálnu legendu mal rozbehnuté viac než slušne, až kým sa minulý mesiac nezbalil a nezdrhol do Bystrice. Bambúch – nebambúch, odrodilec legendou byť nemôže.
Inak je to fakt mätúce. Človek si je takmer istý, že sa niečo stalo, dokonca si aj pamätá, že bol pritom ako sa legenda stala legendou, ale je možné, že len uveril niečomu, čo mu niekto povedal a tomu niekomu to tiež niekto povedal. Presne takto som si ja prakticky istý, že som bol osobne prítomný na zápase, v ktorom Peťo Gapa dokázal za hrubosť, napadnutie zozadu a podobné nezmysly schytať naraz trest 2+2+10+10+do konca zápasu. Vravím, myslím si, že som tam bol, ale možno som o tom len počul a možno sa to nikdy ani nestalo. Aj keby nie, na mýtickom statuse Peťa Gapu to nemení absolútne nič. Pochybovať o ňom je ako polemizovať o Tatrane.
Loading ...
