Ak tomu dobre rozumiem,
zámer bol, aby niekto, kto sa po telefóne bude vydávať za mňa nemohol získať
môj dôverný osobný údaj. V praxi ho funguje tak, že podvodník osobné údaje
získa tak či tak, a poctivý občas musí kvôli nim zo seba spraviť debila.
Vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni niekedy koncom
minulého roka mali byrokrati dlhú chvíľu a začali sa hrabať
v zaprášených krabiciach dakde v podkroví. Možno hľadali niečo celkom
iné, rýchlovarnú konvicu, sadu kanastových kariet, alebo len dáke kolegiálne
telesné rozptýlenie, avšak podarilo sa im popri tom vyňúrať Ondřejíčkov spis
a v ňom nezvratné dôkazy o tom, že Ondřejíček tejto ctihodnej
organizácii už dlhé roky dlhuje nejaké peniaze. Pozreli na dátum spotreby,
uvedomili si ako málo chýba k naplneniu zákonnej premlčacej lehoty
i podujali sa celú vec promptne riešiť.
Poslali mi výhražný list, presne z tej fajty aké dnes píšu už len štátne
alebo štátom chránené inštitúcie, plný imperatívov, neosobných oslovení
a bez jediného „prosíme" alebo „ďakujeme". Priložili zoznam nedoplatkov na
zdravotnom poistení a celé to vygradovali priam makabróznou dlžnou sumou
v závere. Čo to sme si zavolali, povysvetľovali si, že len preto aby mi to
celé mohli prerozprávať osobne si nevezmem deň dovolenky a ja som im
nakoniec poslal dáke potvrdenia z iných štátom sponzorovaných úradov,
pretože očividne väčší bordel v papieroch bol na ich strane. Potom ešte
zavolali, že všetko dostali a ja som sa tešil, že netreba nič platiť. Veľmi
dobre som vedel, že nejaké peniaze, ešte niekedy z obdobia prelomov
tisícročí, im predsa len dlžím, takže na úplnú nulu sa môj dlh asi nepodarí
skresať.
V januári zavolali
zas. Hneď som vedel, čo v zažltnutých pergamenoch vyhrabali a že budem
musieť obetovať niekoľko lahodných posedení pri sushi, aby som raz
a navždy odplašil démonov vynárajúcich sa z čias, keď bola otázka
zaplatenia si zdravotného poistenia priamo spojená s otázkou prísunu
nevyhnutých kalórií po zvyšok mesiaca. Otázka už bola len koľko.
„Koľko mám teda zaplatiť?" spýtal som
sa paňulky na opačnom konci, po tom čo mi, v štýle pyšného inšpektora Poirota
prerozprávala, akou vzácnou zhodou brilantných dedukcií, trpezlivých indukcií
a napínavých obratov sa dopracovali sa k mojej sekere.
„No to vám ja nemôžem povedať takto do telefónu,
musíte prísť osobne," odpovedala
mi a chcela pokračovať zoznamom pobočiek, kde mi nanajvýš ochotne
a k mojej spokojnosti osobne oznámia, koľko peňazí mám zaplatiť.
„…alebo vám tú informáciu môžeme poslať
poštou," doplnila hneď ako som ju prerušil jedným dôrazným „Prosím?"
Nedá sa povedať, že by som bol v tom momente nejako zvlášť nasratý. Podobnú
absurdnosť človek od úradníkov už tak nejako očakáva. Vždy keď vytáčam číslo na
úrad, podvedome počítam s tým, že najbližších pár minút sa nemám spoliehať
na inak univerzálne funkčné princípy základnej aristotelovskej logiky. Ale aj
tak som sa pokúsil zhrnúť situáciu do vety, ktorá tie pravidlá ctila.
„Ja chcem vám poslať peniaze, pretože sa
mi vyhrážate sankciami a vy mi nemôžete povedať, že koľko tých peňazí odo
mňa chcete, ale chcete aby som zaplatil okamžite?"
„Presne tak," priznala úradníčka s neskrývanou radosťou. „Je to podľa nového zákona o ochrane
osobných údajov, ktorý pochopiteľne musíme dodržiavať."
Zhlboka som sa nadýchol a ona to asi počula a asi nie po
prvýkrát, pretože som určite nebol prvý klient s ktorým stihla na túto
tému od presadenia zákona do praxe (čo sa asi udialo na Nový rok) diskutovať.
Možno preto, že nechcela odo mňa počuť to, čo už na osobu svoju, osoby svojej
rodiny a svojich kolegov počula od predchádzajúcich volajúcich, navrhla mi
riešenie.
„Nesmiem vám stav vášho účtu prezradiť do
telefónu, ale môžete ho skúsiť uhádnuť."
Obzeral som sa po svojej kancelárii, či neuvidím skrytú kameru.
„Môžem to uhádnuť?" zatiahol som s dôrazom na „uhádnuť"
a opytovací spôsob.
„Nemusíte celkom uhádnuť, ja vám môžem
pomáhať. Vy poviete nejakú sumu a ja poviem, či je to viac alebo menej,"
zaradovala sa druhá strana. Očividne sa už nemohla dočkať.
Nadvihol som stolný kalendár, pretože keby som chcel niekoho nachytať absurdným
rozhovorom vo svojej kancelárii, tak tú minikameru umiestnim práve tam. Ale
okrem krstného mena Piroška v nedeľu 18. januára v ňom nebolo nič
neočakávané. Opatrne som sa prepol do logikupopierajúceho módu komunikácie so
štátnou byrokraciou.
„Ehm, tak je to tisíc korún…?"
opáčil som rozpačito a čakal výbuch smiechu, pretože ma ktosi veľmi
zlomyseľný dostal tak kam chcel.
„Nie, nie, musíte sa opýtať, či je to
viac alebo menej ako nejaká suma," pokarhali ma na druhej strane.
„Je to viac ako tisíc korún?" – „Áno je
to viac ako tisíc korún!"
„Je to viac ako dvetisíc korún?" – „Áno viac!"
„Viac ako tritisíc?" – „Viac ako tritisíc!"
Tu niekde som prestal vnímať
bezuzdnú absurdnosť situácie a uvedomil som si, že na bývalého študenta
FEI znalého postupov matematickej iterácie si počínam dosť amatérsky.
„Viac ako sedemtisíc?" nadhodil som
si hornú hranicu intervalu.
„Ále… Nie je to až tak veľa, pán Ondřejíček,"
odpovedala druhá strana sarkastickým tónom babičky čo na BBC uvádza Weakest
Link.
„No dobre, tak viac ako päťtisíc?" – „Nó",
zajódlovala teta z poisťovne, „už
ste veľmi blízko, ale je to menej."
„Štyritisícdevätsto?" - „Troška viac!"
„Štyritisícdeväťstodvadsaťpäť?"
Úplne som cítil, ako prihorieva.
„Prihoďte ešte šesťdesiat, pán Ondřejíček,"
rozhodla sa mi pomôcť tá dobrá, z môjho zdravotného poistného platená
žena.
Od vzrušenia som do telefónu skoro zakričal. „Štyritisícdeväťstoosemdesiatpäť!"
„Výborne," ozvalo sa namiesto víťazného jingla a padajúcich konfiet a pripadalo
mi, že by som si za svoj výkon zaslúžil nadšenejšiu reakciu. Ani mi len nedala
čas, aby som si to víťazstvo aspoň sám vychutnal.
„Presne toľko peňazí nám dlžíte," pokračovala,
už celkom vecne, zatiaľ čo som si ja zapisoval sumu, nech to celé nemusím
absolvovať ešte raz.
Hodnotu dlhu v eurách, ani číslo účtu a variabilný symbol som už
hádať nemusel. Na ne sa zákon o ochrane osobných informácií už chvalabohu nevzťahuje
a teta mi ich nadiktovala celkom dobrovoľne.
Rozlúčili sme sa, vyčerpaný som odložil telefón od začervenalého ucha.
Spravil som si kávu, rozbalil keksík a kým som sa spamätával zo
zážitku, ktorý asi budem spolu s množstvom iných ľudí zažívať v rámci
dodržiavania litery zákona pomerne často, premýšľal som, čo to bol vlastne za
zákon, ktorý ma donútil k predošlému konaniu.
Ak tomu dobre rozumiem, zámer bol, aby niekto, kto sa po telefóne bude vydávať
za mňa nemohol získať môj dôverný osobný údaj typu stavu na účte zdravotnej
poisťovne. Vymylené to je tak úžasne, že podvodník sa k tým údajom dostane,
keď si zahrá hru na hádanie, ale keď sa k údajom chce dostať ten, čo na ne
má nárok, musí si zájsť osobne niekam na klientami zahatanú pobočku, čakať dva
dni kým to príde poštou, alebo telefonovať desať minút namiesto desiatich
sekúnd a ešte zo seba pred hravými úradníkmi robiť debila.
Chvalabohu sa to „v zájme zlepšenia služieb zákazníkom" nahráva. Snáď jedného
dňa ktosi tie nahrávky vezme, postrihá ich a na Silvestra z toho bude
rozhlasová show. Snáď sa ten idiot, čo taký zákon vymyslel a presadil do
praxe na tom bude dobre baviť.
Loading ...
Skoncila v zapluvanom kamrliku, kde som od nasraneho hrocha prezleceneho za cloveka konecne vymohol potvrdenie, ze nedoplatok vznikol ich prechodom na SAP, kde ma napriek pokrocilemu veku evidovali ako nezaopatrene dieta a teda nic nedlzim.
.