Mladosť
ponúka toľko úžasných vecí a predsa stovky detí sa radšej nahodia do saka
a nechajú si mydliť svoje panenské mozgové závitky na straníckych
schôdzach. Ešte sa ani poriadne neholia, ale už prijali tri hromadné uznesenia,
formulovali dve zásadné oficiálne prehlásenia a okolo seba už nevidia
kamarátov, len potenciálnych voličov.
Mladosť môže človek premárniť všelijako. Drogy, hracie
automaty, kresťanské spoločenstvá, krúžky country tancov a ďalšie neresti
ponúkajú takmer nepreberné možnosti atraktívneho zhovadenia si najlepších rokov
života. Ale žiadna z nich nedokáže mladú dušu ponoriť do takých
nepredyšných sračiek ako členstvo v mládežnickej politickej organizácii.
Nie je pekné mať predsudky, veď v každej ľudskej bytosti sa určite môže
skrývať niečo krásne. Napríklad taký Hitler, bol síce vegetarián
a vyvraždil pol Európy, ale na druhej strane – mal rád výtvarné umenie,
romantické horské výhľady a malé árijské deti, čo rozhodne sú pekné
vlastnosti. Ale, čo už sa pekného môže skrývať v niekom, kto chce byť už
od puberty politikom, nota bene slovenským?
Ešte viem pochopiť, prečo chce byť politikom niekto, kto už sa ním nejakým
dianím osudu stal. Už raz prelomil všetky tabu slušného človeka, urobil kopu
nevyhnutných podrazov, nafúkal tony práškového cukru a vyliezol
z toľkých kakáčov, že by bolo škoda sa v tak ťažko vybojovanej
pozícii neudržať. Akékoľvek charakterové zábrany musel odsunúť nabok už dávno
predtým, teraz už len ide o to vydržať, pokiaľ nebude mať pocit, že sa mu
celé to dovtedajšie odriekanie dostatočne nevrátilo. Že politici, naprieč celým
straníckym spektrom a naskrze všetkými úrovňami politiky, sú jeden
homogénne páchnuci odvar zo starého zdochnutého jaštera vedia nielen všetci
vyslanci Vesmírnych ľudí, ale aj normálnym ľuďom to začína byť zrejmé ešte
predtým ako prestanú veriť na Deda Mráza, tým pomalším najneskôr okolo
dvanásteho roka života. Akého morálno-vôľového profilu musia byť tí, čo si neskôr,
okolo osemnástky, povedia, že aj oni chcú byť takí istí a dobrovoľne
vstúpia do niektorého miestneho SZM, či už ľavého, pravého, stredného alebo len
nepokryte sebastredného?
Existuje súbor vlastností, ktoré sa s použitím maximálnych
možných eufemizmov, dajú označiť ako „talent na politiku" alebo
„predurčenie stať sa politikom". Rozobrané na drobné ide zhruba
o tieto vlastnosti: chamtivosť, zákernosť, mesiášsky syndróm, fatálna
absencia zmyslu pre humor, paranoja, egoizmus, rôzne komplexy, neschopnosť
nadhľadu a sebareflexie a…a zvyšné časti psychiatrickej diagnostickej
príručky si už prelistujte sami. Ak niekto v sebe takéto vlastnosti objaví
a rozhodne sa ich zveľaďovať v kolektíve podobne postihnutých, nedá
sa o ňom hovoriť ako o dobrom, alebo aspoň slušnom človeku. Už
samotné „človek" je častokrát otázne. Dá sa o ňom hovoriť už iba ako
o politikovi, v tomto prípade nádejnom politikovi, pričom slovu „nádejný"
tu je odopretý jeho obvyklý pozitívny význam.
Ale aj tak. Veď mladosť ponúka toľko úžasných vecí! A stovky detí sa
radšej nahodia do saka a nechajú si mydliť svoje panenské mozgové závitky
na straníckych schôdzach. Ešte sa ani poriadne neholia, ale už prijali tri
hromadné uznesenia, formulovali dve zásadné oficiálne prehlásenia a okolo
seba už nevidia kamarátov, len potenciálnych voličov. Ak aj idú do krčmy, tak
len preto, aby získali dáke podpisy pod vlastnú kandidatúru na tretieho
zástupcu štvtého podpredsedu oblastnej bunky svojej krkavčomaterskej strany. A
čo je najhoršie, keď si prečítajú tento text, v diskusnom fóre sa za
použitia byrokratickej slovenčiny a strojenej slušnosti budú snažiť
argumentovať, že to tak v skutočnosti vôbec nie je.
Predstavte si že vyrastáte s niekým, kto vám jedného dňa oznámi, že jeho
životným cieľom je zmeniť svet a je ochotný obetovať všetko, aby zmenil
ani nie tak svoj, ale v prvom rade váš budúci život. Čo v takej chvíli
spraviť? Oznámiť to rodičom, alebo radšej rovno triednej učiteľke? Prehovoriť
ho na dráhu heroínistu? Prebudiť v ňom pohlavnú zrelosť, nech sa začne
zaoberať niečím normálnym? Môžete skúsiť čokoľvek z uvedeného, alebo aj
niečo vlastné, ale skutočnosť je taká, že ste ho práve stratili. Ak sa nakoniec
aj nestane politikom, o pár rokov začne svojimi dobrými úmyslami
terorizovať nejaké združenie vlastníkov bytov, alebo si aspoň založí angažovaný
internetový portál. Je to proste taká povaha, nedá sa mu konať inak.
Ťažko povedať, kde sa v podobných prípadoch stala chyba.
Veda nevenuje výskumu týchto v politika prerastajúcich diagnóz skoro žiadnu
pozornosť, čo je naozaj veľmi smutné, zvlášť v porovnaní s tým koľko
peňazí sa míňa na výskum HIV a iných neporovnateľne neškodnejších chorôb. Každý
deň niekoľko detí vstúpi niekam medzi mladých čakateľov na stranícky preukaz,
zmení sa im pohľad a už o pár dní ich možno počuť bľabotať o zodpovednosti,
zmysle pre spravodlivosť a to všetko v pevnom presvedčení že hovoria nie
za seba, ale za všetkých svojich rovesníkov a ostatných náhodných
okoloidúcich. A z týchto indivíduí sa rodia naši budúci vodcovia a zákonodárci.
Jediné čo nám ostáva je robiť si z nich srandu, zosmiešňovať ich a neznášať
zároveň, generalizovať, apriori odsudzovať, hádzať ich všetkých do jedného
vreca, byť nefér a robiť to pokojne aj s občasným presahom k vulgárnemu
urážaniu. Situáciu to nezlepší, hrošia koža je jedno zo základných vlastností
každého nekriticky ambiciózneho idiota, ale treba to vnímať tak, že oni jedného
dňa dorastú, naozaj sa ochotne zohnú tak hlboko ako sa slušní ľudia nezohýbajú,
zodvihnú pohodenú moc a začnú nám to všetko vracať. Na rozdiel od tých pár výnimočných osobností v politike, títo sa celý život netešili na nič iné. Potom už sa budú až do
konca voziť len oni na nás. A také rozkošné deti to boli kedysi, keď si
ešte pred mená nepísali smiešne stranícke funkcie.
Loading ...
krasne som sa pobavil – len tak dalej Adam
