Nemám to z vlastnej hlavy. Tento pocit vo mne
zanechala debata piatich bývalých amerických ministrov zahraničných vecí,
ktorí sa nedávno stretli pod logom CNN v diskusnom paneli na tému: "Čo by ste poradili novému prezidentovi?"
Nemám to z vlastnej hlavy. Tento pocit vo mne zanechala
debata piatich bývalých amerických ministrov zahraničných vecí, ktorí sa
nedávno stretli pod logom CNN v diskusnom paneli na tému: "Čo by ste poradili novému prezidentovi?" Názov bol iný,
ale táto otázka padla hádam najčastejšie.
Až na dvojicu moderátorov, trpiacich klasickým CNN-syndrómom otázka musí
byť minimálne rovnako inteligentná ako odpoveď, sa na stoličky posadili
samé hlavičky. Okrem Henryho Kissingera, ktorý, ako inak, dostal zo
všetkých najmenej priestoru, sa v miestnosti Univerzity Georgea
Washingtona stretli štyria ministri z administratív Billa Clintona
a dvojice Bushovcov - James Baker III, Warren Christopher, Madeleine
Albrightová a Colin Powell.
Zostaviť panel z ľudí s vekovým priemerom okolo 70 rokov znamená
nebezpečenstvo, že aj keď si presne pamätajú, čo povedali a urobili počas
vedenia rezortu, majú problém so spomenutím si, čo povedali minútu dozadu. A je
až k neuvereniu, ako si niekdajší účastníci a súčasní
pozorovatelia tej najvyššej politiky dokážu v zásade protirečiť počas
hodinovej diskusie. V čom bol teda problém?
Hneď prvá otázka vyžadovala od kvinteta dôchodcov názor, čo má prezident urobiť
v prvý deň pobytu v úrade. Inými slovami, aké posolstvo má vyslať svetu.
Okrem Kissingera, podľa ktorého je prvým kľúčovým krokom výber správnych
poradcov - aké nečakané - sa zvyšok bezproblémovo zhodol, že USA musia
vyzvať svet na spoluprácu v najdôležitejších globálnych otázkach dneška -
vojna, klimatické zmeny atď. Fajn, či to bude Obama alebo McCain, je isté, že
takéto veľké reči budú viesť aspoň v ten prvý deň.No odpovede na ďalšie otázky, tentoraz o niečo
konkrétnejšie, ukázali, že predstava spolupráce nie je o okrúhlom stole, ale
stále o veľmi hranatom stole, za vrchom ktorého musí sedieť
americký prezident. S dôrazom na slovo "musí".
Túto ideu najviac zdôrazňoval Baker. Okej, pre vojnu v Perzskom zálive si
Američania objednali 34 spojencov, ale to bolo pod hlavičkou OSN, všakže.
Formulka ale zostala: musíme pospájať čo najviac národov, aby sme ich
potom mohli viesť. Čo platilo na začiatku 90. rokov a ešte sa ako tak dalo
ospravedlniť v Afganistane, môže po následných trhlinách, spôsobených
ďalšími krokmi Bushovej administratívy, len veľmi ťažko platiť v
najbližšej budúcnosti. USA sa na ideu rovnocennej spolupráce jednoducho
nechytajú. Pretože ju nepoznajú. Nepoznajú ju ani politici, ani ich voliči. A
nejde len o konflikty so zbraňou v ruke. Trebárs klimatické zmeny. V samej
podstate globálna záležitosť, vyžadujúca si globálnu spoluprácu. Akú?
Christopher to povedal jasne: bez nášho leadership to nejde.
Otázka je, či to ide inak. Kto dokáže vyburcovať ostatných na presvedčenie
Číny, aby v OSN prestala blokovať čokoľvek, čo i len vzdialene pripomína snahu o zastavenie svinstiev v Darfúre?
Mimochodom, okrem Powella sa nikto neodvážil nazvať to genocídiou. No
dobre, aj Šebej. Kto sa bude rozprávať s Pakistanom, nech sa neondie a
pomôže upokojiť opäť veľmi zlú situáciu v Afganistane? Albrightová sa vyjadrila
v duchu, že Amerika si musí stanoviť rozsah, v akom sa bude celosvetovo
angažovať. Ideálna predstava, ktorú marí fakt, že v drvivej väčšine
krízových situácií zazvoní ako prvý telefón v oválnej pracovni. A kde
inde? Kissinger správne poznamenal: Európa už nie je ochotná prinášať obete.
Ale pravda je aj v tom, že na každú jednu obeť je najháklivejší
práve americký národ. Floskula "USA
aj tak nemôžu nič urobiť, ak im to neodobrí národ", síce v
súčasnosti veľmi chatrne, ale platí (otepľovanie). Čudný kolobeh podpory
tieňov.
Výsledok bol, ako to už pri podobných diskusiách býva, rozpačitý. Každý zo
zúčastnených sa snažil o jasné posolstvo, ale celkový duch slov naznačil niečo
úplne iné. Možno práve to je poučením pre budúceho prezidenta: nekričme hop,
lebo zase spadneme na hubu. Napríklad nehovorme, že budeme rokovať s
Iránom o zastavení jadrového programu, keď ani nie je jasné, čo
tým sledujeme. Kde je vlastne ono nebezpečenstvo, keď namierenie jadrových
zbraní na Irán trvá približne dvadsať sekúnd (Baker)? Nehovorme
Rusku, že upadá do politickej bezvýznamnosti, keď je zrejmé, v čom všetkom
je Rusko významnejšie ako USA.
No najmä je najlepšie nehovoriť, že zvyšku sveta musí Amerika preukázať
rešpekt. On si ho totiž nezaslúži. Keď nezasiahla v Rwande, bola za zlú.
Keď zavelila na útok v Kosove, akosi bola opäť za zlú (Albrightová). Svetu
sa jednoducho nezavďačí. Na Albrightovej vyjadrenie, že mantinely predsa musia
existovať, sa jednoznačne reagovať nedá, pretože jasné kontúry nenabrali nikdy
a čím sú údalosti a krízy záujmovo prepletenejšie, tieto kontúry budú v
ešte väčšej hmle. A tak nadchádzajúcemu prezidentovi nezostane nič iné, len sa
zmieriť so skutočnosťou, že väčšina jeho rozhodnutí, nech už mu jeho
minister zahraničných vecí poradí akoľkovek, bude zlých. Vždy sa totiž nájde niekto, kto mu to
nahlas povie.
Loading ...
