Nemôžem si pomôcť. Viem, že je to prízemné ako septembrové mrazíky a vulgárne ako Šebej odzadu, ale mne je to smiešne. Môžete ma za to umlátiť Kritikou čistého rozumu v tvrdej väzbe, a prehlásiť za primitíva podliezajúceho všetky hranice dobrého, priemerného, viac zlého ako dobrého a aj celkom nehodného vkusu. Alebo, ak vám nenapadne nič originálnejšie, môžete ma aspoň ohovoriť v diskusnom fóre a pridať aj polemiku, že kam vlastne je ochotná táto stránka ešte zájsť, aby prilákala efemérnu klikateľskú pozornosť. Ale zabijem sa, keď mám toľkú slabosť pre tieto nevypočítateľné čará nechceného v oblasti prirodzeného jazyka?
Nový čas uverejnil článok s nadpisom „Slovinci Kokota na Slovensko nepostavia” Nuž čo, každý na svete sa nejako volá a niektorí sa volajú Kokot. Konkrétne tento je Aleš a hrá futbal na medzinárodnej úrovni. Iný Kokot sa podpisoval na kraj ilustrácií vložených v žuvačkách Bajo a zatiaľ najslávnejší Kokot bol Manfred, čo kedysi behal za NDR. Daj sa mi svete, to je teda humor, Dušan Hergot sa musí v hrobe obracať! Ale jednoduchšie povahy môjho typu sa na tom smejú a nevedia to ovládať, aj keby sme ako chceli. Je to kdesi v prvej signálnej sústave, celkom mimo vôle ako patelárny reflex, čo sa kvôli nemu kladivôčkom pod kolienku búcha. Smejem sa aj na tomto odstavci textu, a tom som ho, prosím pekne, sám napísal. Čudné, smutné, pravdivé.
Ale vezmite si ten humorný potenciál, čo sa v tom skrýva. Keď Manfred Kokot vyhral dáky významný beh, Karol Polák v priamom prenose povedal „Bodaj by sme aj u nás mali takýchto Kokotov!“. Ja si neviem predstaviť človeka majúceho slovenský jazyk za svoj rodný, čo by sa na tom nezasmial. Ak aj takí existujú, ja sa s nimi veru nechcem kamarátiť. Bola to najvtipnejšia veta z úst televízneho komentátora od čias špičkovej formy českého hokejistu Vimra, ktorá sa v ústach komentátorov pretavovala do spojenia „Vimr dal gól!”. Tá veta Karola Poláka (alebo to bol Gabo Zelenay?) prežije rovnako, ako názov sendvič toho lorda Sendviča, čo ho prvý schrúmal.
Priezvisko Kokot je pre príslušnikov nášho národa darom z nebies, božskou mannou výbuchov smiechu. Vždy keď sa raz za pár desiatok rokov objaví niekde v oficiálnych médiách, ľudia sa spontánne bavia a nevedia prestať. To priezvisko je ambasádorom dobrej nálady a celkom bez požitia. A pritom samotnému slovinskému Kokotovi to nijako neškodí, on si myslí, že sa volá Kohút. Až budem zasa niekedy pochybovať o tom, či vôbec existuje humor, ktorý je vtipný bez toho aby niekoho urážal, spomeniem si na Aleša, Manfreda a aj toho nešpecifikovaného z Baja.
To, že Slovinci v stredu nakoniec Kokota nepostavili je večná škoda. Konečne mohol raz byť slovenský komentátor aspoň o trošku a aspoň nechtiac vtipnejší ako jeho českí kolegovia. Zažili by sme divácky najpríťažlivejší futbalový zápas všetkých čias, stačilo by rozhlas počúvať. Od vymenovania úvodných zostáv („Slovinci s Kokotom na hrote”) až do konca – jeden veľký humoristický monológ a nevyčerpateľná studnica ľúbozvučných klenotov našskej slovesnosti. Vtipné by bolo už len to, ako by sa ostýchavejší komentátor snažil to slovo vôbec nevziať do úst („Novakovič prihráva Šišičovi a ten prihráva hráčovi s číslom osem”). Všetky použiteľné náhradné zvraty by mu došli okolo 15. minúty a čoskoro by Kokota vzal na milosť („Otrasený Kokot leží na trávniku…ale už sa oklepal a je opäť v hre.”). Pri odchode do kabín by to už bola úplná samozrejmosť, nad ktorou by sa pozastavovali len diváci, čo prišli k priamemu prenosu o polhodinu neskôr. Ku koncu zápasu, by bol komentátor už natoľko aklimatizovaný, že by si Kokota ochotne mýlil aj s našimi vlastnými hráčmi a v pozápasovom zhodnotení by prizvaný futbalový odborník v saku zo zjazdu ROH na otázku „Ako sa vám pozdával Kokotov výkon?” odpovedal slovami „Sapara ma dnes naozaj sklamal.” Nechcem ani pomyslieť, čo by nastalo, ak by Kokot dal gól, ale je dosť možné, že by bol celkom po práve označený za „Kokota s veľkým „K”".
O toto všetko a ešte o mnohé iné, sme prišli. Napriek prehre a tomu čo naši mantáci predviedli, sme sa mohli usmievať od ucha k uchu a tešiť sa na budúcoročnú odvetu. Bez Kokota v bielom drese je Slovensko smutnejšou krajinou. Možno sa dovtedy Slovinci umúdria, Kokot na sebe zamaká a vydobyje si miesto v repre. V najhoršom prípade, vhodne formulovaná petícia adresovaná slovinskému veľvyslancovi, by tiež mohla zabrať. Sme si skoro bratia, tak nech v rámci slovanskej vzájomnosti s tým Kokotom už nerobia toľké opletačky. My sa chceme baviť!
P.S. A ak sa mi ani teraz nepodarilo zbaviť povesti intelektuála, tak neviem čo ešte treba.
Loading ...
No hotovo.
