Text obsahuje nehanebný rasizmus a ignoranciu najhrubšieho zrna.
Miestni muži sú nádherní, k večeru ma už pobolieva okohybný nerv, na tajňáša ich okukujem. Jazdia na rozheganých bicykloch v intošských menčenstrákoch, vysokí, opálení, zvlnené vlasy voňavé Timotejom a s ramenami, že by mohli s ľahkosťou podopierať budovu slovenského rozhlasu.
deň prvý
Amsterdam je podivné mesto. Plné mladých (nahulených) ľudí, 600 000 cyklistov (opieram sa o verejne dostupné údaje o počte bicyklov, a viem, že to môže znamenať, že niektorí ľudia vlastnia bicyklov viac, takže si tie premúdrelé komentáre odpustite), tiež je tu hojnosť bordelu, špiny a osláv homosexuality podmazaných strednoprúdou diskofíliou valiacou sa z malých soundsystémov. A kde inde ako tu môžete vidieť mramorový pomník s názvom Homomonument? Vytesaný z ružového mramoru, pochopiteľne.
Holanďania sú podivný národ, ktorý sa z neznámych príčin rozhodol postaviť svoje hlavné mesto na totálne nevhodnej ploche. Na vode. Od Talianov to ešte ako-tak vystane, vidina ležérne hojdavého súloženia na gondolách je pre nich jasne neodolateľná. Bledí, spomalení Holanďania však na toto šialenstvo nemali najmenší dôvod. Tuho premýšľam, v akom momente si ich jemne ochlpení predkovia obklopení nekonečnými vodnými plochami povedali: „Okej, tak to by stačilo, chlapi, rozložte stany!“ Pár stoviek kilometrov východne a mohli sadiť tulipány pekne v suchu. Je ale pravda, že by sa museli mačkať s Nemcami. To je asi predsa len lepšia tá voda.
Vďaka nej tu majú nejakých tisíc tristo mostov a autami musia jazdiť cikcak ako idioti. Tiež ale získali prenádherné scenérie medzi domami a veľa kilometrov vykachličkovaných trás na romantické prechádzky. Ak vám nevadí snaživé mrholenie za golier a vyzývavé pohľady malých čiernokožných kšeftárov.
deň druhý
Všetko sa tu dá v princípe vidieť peši, Amster ma len nejakých 750 tisíc duší a centrum je pekne kompaktne scucnuté. Uličky s coffeeshopmi majú istého typu čaro, teda ak obľubujete Camden Town a Bronx, citlivejším povahám neodporúčam. Aj pre otrlých návštevníkov konzervatívnejšieho ladenia len do tmy, potom radšej sadnite do niektorého z parádnych bistier parížskeho typu v bezpečnej, nóbl štvrti De Negen Straatjes (Deväť Uličiek).
Red Light District ma baví, prostitútky v oknách sú krásne, mladé, šťavnaté. Vyzerajú lákavo, nie ako tie naše pri Slovnafte, ale pravda je, že pod gaťky im nevidieť. Zatiahnutý záves znamená „pracujem“, za odtiahnutým sa vlnia krásavice a ceria naleštené chrupy. Vraj stojí taký výklad 150 eur, ale neviem či na týždeň, na noc alebo na rok. Tuším sa budem musieť niekoho opýtať.
deň tretí
Sme strčení v hoteli relatívne ďaleko od civilizácie, teda ak ste lenivec a vzali ste si len trblietavé balerínky, ktoré vám tretí deň systematicky, neúnavne vyrývajú do kotníkov krvavé pásiky. Ale inak oceňujem nutnosť prechádzky, aspoň nelemrím na cimre ako zvyčajne a trochu pretiahnem kosti. Pozerám uličky a robím nekonečné série úplne rovnakých fotiek. V popredí loď, na obzore most, zľava stromy.
Dúfala som, že vďaka svojmu novému ultrablond páču budem vyzerať ako najholandskejšia z Holanďanov a bez stopy zapadnem medzi lokálnych, lenže mimikry zlyhali, nie som o nič menej nápadná ako v arabských krajinách. Zase som populárna a mocne neatraktívni chaloši s pochybnou angličtinou ma čochvíľa sprevádzajú na kúsku cesty, nezáväzne a dosť monotematicky konverzujúc o krajine môjho pôvodu a „Si tu sama, bejby?“, slabomyseľne ignorujúc fakt, že sa do debaty príliš nadšene nezapájam. Fakt ma dostávate do varu, chlapci.
Miestni muži sú ale nádherní, k večeru ma už pobolieva okohybný nerv, na tajňáša ich okukujem. Jazdia na rozheganých bicykloch v intošských menčenstrákoch, vysokí, opálení, zvlnené vlasy voňavé Timotejom a s ramenami, že by mohli s ľahkosťou podopierať budovu slovenského rozhlasu. A ťarchu všetkých mojich splínov.
Tiež je požehnane otvorených prejavov lásky medzi bytosťami rovnakého pohlavia. Mám šťastie byť tu práve počas každoročnej Gay Pride. Amsterdam je pre homosexuálov paradise aj v bežné dni, teraz sme my trápni heteráci v jasnej minorite. Nie že by mi to vadilo, aspoň môžem pustiť z reťaze svoju queer fascináciu, a že je na čo pozerať. Posedela som príjemne v údajne prvom gay bare na svete, kecala s barmanom Bobbym, mal skazené zuby a krásny úsmev. Gay komunita má v Holandsku nespočetne veľa spolkov a organizácií, od roku 2001 môžu uzatvárať právoplatné manželstvá a v pohode si adoptovať dieťa. Tisíce spolu žijúcich párov rovnakého pohlavia nejakých potomkov aj vychovávajú. Prístup ku gay menšine je dávno za hranicou nejakej „tolerancie“ či „politickej korektnosti“. Na amsterdamskej univerzite sa vyučuje odbor gay a lesbické štúdie. Holandský paradox v plnej kráse – neuveriteľne tradicionalistickí Holanďania realizujú najliberálnejšiu politiku na svete.
deň štvrtý
Čo si mám myslieť o krajine, ktorá dobrovoľne zo svojho hlavného mesta* urobí nekončiacu technopárty? Pre tých, ktorí podobné soaré nikdy nenavštívili: technopárty je neznesiteľne hlučné, lepkavé a toxickými lektvarmi prepotené miesto, ktoré po dopade prvých lúčov slnka vyzerá (a chutí) ako hajzle na diaľničnom odpočívadle.
Šak sem dáme pár policajtov… a ráno tie grcky z ulíc proste zostrekneme.
V propagačnom prospekte hotela som sa dočítala, ako („jedine v Amsterdame!“) bok po boku mierumilovne poťahujú z džojntíka nad rozohratou šachovnicou pohodoví geeci a uvoľnení kravaťáci, stelesnená elegancia a štýl, coffeeshop je váš nový Gentleman’s Club. V druhom dejstve nechýbal pôsobivý náčrt obrazu obhrublého opilca, ktorý sa náhodne vtacká do tejto selanky a schytá spravodlivo pohoršené pohľady prítomných zbongovaných blbcov. Bystrejšiemu čitateľovi samozrejme nemôže nedopnúť, kto je tu Kladný Hrdina a kto Podlý Zlosyn. Toľko prosím oficiálny hotelový informačný sprievodca mestom.
Pravda je taká, že dekriminalizácia marihuany priťahuje okrem čiernoty a temných síl podsvetia aj nekonečné masy nevychovaných adolescentov, lúzu a spodinu, čerstvo plnoletých jebákových trtkov, ktorí sa od samého vzrušenia – v akomže nebi sa to ocitli – zabudnú počas celého predĺženého víkendu osprchovať. Že sa sem chodí najmä na drogovú turistiku, potvrdzuje aj pragmatická úprava otváracích hodín obchodov – len od štvrtka (to sa huliči zlietajú z krajín pôvodu) do nedele si niečo kúpite aj večer, od pondelka vyššie sú predajne buď rovno zavreté, alebo len do súmraku. To už je chamraď zase pekne doma, odvážni s drahocenným kinderkom v análi, srabi len s rozkošnými spomienkami.
Centrum je mrzko zasvinené, priamo v historických uličkách sa brodíte nánosom špakov, malých mikroténových sáčkov, prázdnych plechoviek, mastných papierov od kebabu a podozrivých faganov, ktorí by si zaslúžili pár faciek cez tie drzé zdrogované papule. Ono to tu ľudia vedia dosť roztočiť. Muži spiaci s hlavami na obrubníkoch, sklenené pohľady, obligátna slina z kútika úst, k dredom prischnuté zvratky. A bezradne sa potácajúce ženy sú zjavne úplná normálka.
Ale možno majú len cukrovku a zas niekomu krivdím.
deň piaty
Večerali sme aj v reštaurácii, ktorú podľa svojho pôvodného britského originálu založil Jamie Oliver. Volá sa Fifteen a je to geniálny projekt: dobrá duša Jamie vezme pätnásť stratených prípadov, deciek z ulice, a urobí z nich erste klasse šéfkuchárov v špičkovej reštike. Kuchyňa je otvorená, takže ich priamo vidíte cez plechový pult, detiská makajú a je to krásny pohľad – normálny nápravnovýchovný ústav Želiezovce v akcii. Mám rada oči týchto nájdených stratencov. Živé a priskoro, naivne múdre. Doniesli mi jedno z najlepších žrádiel, aké som kedy ochutnala.
Galériám a inej kultúre som teda tentokrát zatiaľ moc nedala, po prvé som to videla všetko pri predošlých návštevách (ešte za guldeny) a po druhé mám aj dosť roboty. Múzeum Mučenia si ale možno ešte švihnem. Vraj zlodejina, ošúchaná gilotína v šere a zlé rozrastrované obrázky miernych ukážok mdlého, rozpačitého týrania. Kam sa hrabe Rembrandt.
deň šiesty
Fascinujú ma, so svojimi veľkými tvárami a v uhladených outfitoch, títo voňaví Nizozemci s húževnatosťou skorocelu, čo nežne vykukne zo škárky na ceste, obzrieš sa a už trhá asfalt. Holandsko je tá osoba, ktorá hovorí Čo tým myslíte – „nedá sa“? a urobí si svoju malú, nenásilnú revolúciu. Bez kriku, tvrdohlavo, nekompromisne, oceľovo a usmievavo si to robia po svojom. Jedna z najprosperujúcejších ekonomík sveta. Nedá sa stavať obydlia na vode a žiť pod hladinou mora? Nesmie sa pichnúť milosrdná injekcia trpiacemu? Nepatrí sa fajčiť trávu a vtáky všetkým na očiach?
Ale prečo, keď to môžeme zdaniť?
A kľudne tomu hovorte „holandský experiment“.
deň siedmy
Počerný taxikár za jazdy telefonuje stíšeným hlasom, občas rýchlo mrkne na mňa do spätného zrkadla. Ja ti nerozumiem, nemusíš sa báť. Pokojne si vybav svoje mafiánske pletky. Len pozeraj na cestu, nech si nevypichnem oko maskarou.
Amsterdam ma sparanoidnil – miestnych podozrievam z pasáctva a dílerstva, turistickú háveď z ešte horších vecí. Nikdy predtým som sa nedívala na každú okoloidúcu tvár takto skúmavo, v intenzívnej snahe odhadnúť jej motiváciu návštevy mesta. Jasné, je tu kus histórie, výstavná architektúra, van Gogh, kanály, jedlo prekvapivo skvelé a počasie s opačnou kvalitou ako to newyorské. Na pocit teplejšie ako na teplomere.
Ale žeby bolo toľko násťročných skejťákov paf do goudy a tulipánov?
Amsterdam si proste ako destináciu vyberáte z nejakého dôvodu, ktorý musí byť dosť presvedčivý na to, aby porazil Londýn, Rím a Barcelonu. Obzerám tváre, zrenice, poklopce, ostrým okom posudzujem. Nahúliť sa alebo za šľapkami? Posedieť na Homomonumente? A títo majú cez osemdesiat, halucinogénnym hríbom už asi moc nedajú. Tak žeby eutanázia?
Už teraz mi chýbaš, mesto.
* Poznámka pod (imaginárnou) čiarou: Svoje žlčovité poznámky o skutočnom hlavnom meste Holandska pokojne zverejnite v diskusii k článku.
Loading ...
)
)))) BRAVOOOOO
