Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie – bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“
Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.
Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.
Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.
Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.
Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.
Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.
Loading ...
