Každú sekundu na svete dvaja ľudia zomrú, každú minútu 15 ľudí dostane rakovinu a šiesti HIV, každú hodinu nenávratne zahučí 1500 hektárov lesa a akoby tragických faktov o každodennom dianí okolo nás nebolo dosť, každý deň len na blog.sme.sk pribudne osem nových blogerov. Dokopy ich zaregistrovali už desať tisíc.
Každú sekundu na svete dvaja ľudia zomrú, každú minútu 15 ľudí dostane rakovinu a šiesti HIV, každú hodinu nenávratne zahučí 1500 hektárov lesa a akoby tragických faktov o každodennom dianí okolo nás nebolo dosť, každý deň len na blog.sme.sk pribudne osem nových blogerov. Dokopy ich zaregistrovali už desať tisíc.
Občas, keď už sa nič iné nedá, premýšľam, čo vedie človeka, úplne bežného človeka-milióna, čo sa od základnej školy trápil so slohovými prácami, aby sa stal blogerom. Aby si vyplnil svoj profil, do kolonky „o sebe“ napísal niečo ako „obyčajný človek so svojským pohľadom na svet“, zavesil fotku a nakoniec aj reálne začal vypúšťať články. Jeden po druhom ako kúsočky nešťastnej pásomnice vyprázdňuje svoje črevá do nevinných ľaliovobielych políčok užívateľsky prítulných WYSIWYG editorov. Trápi sa. Najskôr s elementárnym pravopisom, potom s prachbiednou štylistikou, ale keď zistí že okolo neho to isté robí ďalších pár tisíc diletantských grafomanov, upokojí sa a už sa trápi len s témami. Pretože blogerská pásomnica je jedna z najnenažranejších, články produkuje, bo ich produkovať musí. Nové a ešte novšie, nezávisle od zúfalo obyčajného, priemerného a príšerne nudného života typického pre drvivú väčšiu blogerov zvábených nekompromisným volaním jednej hlúpej módnej vlny.
Iste, nikto ma nenúti blogy čítať. Lenže ja vo všeobecnosti na internete rád čítam a blogeri sa, za použitia tých najprevarenejších fínt, snažia upútať moju pozornosť. Trasú sa, aby som klikal na ich články a prechádzal zrakom po písmenkách, ktoré v pote tváre naukladali do tvarov častokrát oveľa horších, ako by vytvorilo obyčajné spontánne trieskanie si klávesnicou po tej ich netalentovanej blogerskej gebuli. 99 percent pokusov o čítanie blogov končí niekde medzi tichým obdivom k autorovmu sebavedomiu, že sa vôbec odhodlal takéto niečo vôbec vypustiť z intravilánu vlastnej mysle a úprimnou snahou určiť, či v danom prípade je na tom horšie grambľavá forma alebo zmysluprázdny obsah.
Vec sa má tak, že písanie, rovnako ako hudba, alebo maľovanie je vo svojej prapodstate umenie. Treba na to talent, alebo roky tvrdej driny, ktoré do istej, pre blogovacie účely postačujúcej, úrovne vedia talent imitovať. Talent, ako to už pri talente býva, má veľmi málo ľudí. A keďže založenie blogu zaberie aj obyčajnému debilkovi so svojským pohľadom na svet maximálne minútu, tak tých čo by boli ochotní drieť, aby sa naučili písať aspoň v rámci nejakej základnej štylistickej rutiny je ešte o dvoch menej. Rozľahlé pláne diskových polí blogovacích serverov celého sveta sa stali obeťou nesebaktirických hord pisateľskej verzie Hviezdnej roty. Enormné množstva duševného odpadu zabaleného do použitého toaletného papiera sa za radostného ochkania obchodných oddelení najnavštevovanejších blogovísk neustále vŕšia na obrovské haldy internetovej hlušiny, pretože blogovať je také jednoduché, príťažlivé a, ach bože môj, totálne špičkovo cool. Musím predsa všetkým oznámiť, že dnes cestou z práce svietilo slnko a vlhkosť vzduchu odpovedala dlhodobému priemeru typickému pre toto ročné obdobie. Musím, proste musím, lebo ja som individualita, výnimočná ako nikto iný a preto blogujem!
Hromadné blogerstvo je pre písanie rovnakých nešťastím ako rozmach lacných kompaktných fotoaparátov pre fotografiu. Činnosť, ktorá kedysi vyžadovala také úsilie, že si každý dobre rozmyslel, či sa mu chce kvôli nezaostrenej fotke susedovho psa vdychovať výpary z ustaľovača za chatrného červeného osvetlenia sa dnes stala doménou fotografujúceho davu produkujúceho miliardy absolútne zbytočných a príšerne zlých fotiek. Väčšina blogerov sú ľudia píšuci bez toho, že by mali na písanie čo i len elementárne predpoklady. Myslia si, že blogujú lebo majú čo povedať, ale v skutočnosti to robia preto, lebo je to jednoduché. Smejú sa z Braňa Mojseja, že nahráva albumy aj keď sú to obyčajne sračky. Je viac ako isté, že keby nahrať album bolo časovo a finančne také jednoduché ako založiť si blog, tak Braňo Mojsej by v tej záplave nových muzikantov patril medzi miestnu extratriedu.
Okrem ľudí, ktorí dokážu rozoznať priemerne zvládnutý text od bohapustého blábolu takého typického pre štandardný sme.sk blog je však jedna skupina, ktorá blogovaním trpí ešte viac – talentovaní, dobre píšuci blogeri. Nie je ich veľa, z tých desiatich tisícov maximálne tak desať kusov a práve preto neviditeľní, beznádejne utopení v záplave toho najšpinavšieho literárneho trusu. Dáviaci reflex, ktorý sa so slovom „blog“ čoraz viac spája ich musí postihovať priam bolestne, ale chápem že ten pocit jednookého kráľa vie byť po obmedzenú dobu celkom dobrou satisfakciou. Časom sa budú chcieť odpútať a jasne vyčleniť, mnohí pochopia, že ešte lepšie ako zadarmo sa píše za peniaze a lepšie ako pre širokospektrálny plebs sa píše pre tých, ktorí vedia dobré písanie rozoznať od nátierkového masla. Ďalšou generáciou blogovania sú blogovacie servery určené výhradne ľuďom, ktorí vedia písať a majú o čom písať. Blog.sme.sk ani žiadne iné zo súčasných hromadných blogovísk to pravdepodobne nebude.
{loadposition user7}
Loading ...
podla mna sme.sk moze (alebo mohlo) byt odrazovym mostikom pre tych, co sa dokazali zviditelnit. teda sa “odpútať a jasne vyčleniť”. urcite ich je viac ako 10 
